Na ceste do Albánska

Autor: Andrea Cox | 26.3.2012 o 23:46 | (upravené 28.3.2012 o 10:24) Karma článku: 5,58 | Prečítané:  542x

Koncom februára 2012 som sa vydala na cestu, na ktorú som sa polroka tešila. Belehrad, Skopje, Tirana a z Podgorice spať do Bratislavy. Snažili sme sa ušetriť, kde sa len dalo. (Túto vetu nepíšem pre donora; predpokladám, že ten číta naše správy J) Neleteli sme, išli sme služobným autom, ktoré má najazdených dobre cez 200 000 km. A kolega dostal syzifovskú úlohu: nájsť lacné hotely v centre hlavných miest, kde by aj moje náročné ja mohlo spokojne spať a po večeroch pracovať na zameškaných úlohách. Trmácajúc sa po balkánskych cestách v aute žiaľ ešte pracovať neviem, takže doháňať bolo čo. Michal zvládol svoju úlohu podstatne lepšie (do tých hotelov sa kedykoľvek rada vrátim) ako moja navigácia s aktualizovanými mapami v januári 2012. Pre Tiranu ponúkla jednu ulicu.

Cesta do Belehradu a následne do Macedónska je pre niekoho nudná - kvázi diaľnica, v každom prípade rovná cesta, niekde dokonca dvojprúdová a kedykoľvek sa dalo spoplatnená; pre niekoho by to bolo smutné povzdychnutie: keby boli takéto cesty všade na Balkáne. Po školení v Skopje nás čakala cesta okolo Ohridu do Tirany. 1. marca po ranných rokovaniach opúšťame bzučiace Skopje, kde vláda stavia aj v čase krízy a je najväčším kontraktorom v staviteľstve. Cestou nerozoberáme 30 percentnú nezamestnanosť v krajine, skôr pôvod policajnej brutality. Naša macedónska kolegyňa nás informuje o čerstvom prípade, keď policajt mimo služby vystrelil na dvoch mužov v hádke o parkovacie miesto. Vtedy sme vedeli, že jeden to neprežil a druhý bojoval o život v nemocnici. Sami sme boli v Skopje svedkami, ako sa niekoľko ťažko ozbrojených policajtov snaží chytiť niekoľko mladých mužov. Zo spôsobu, akým proti nim zakročili, predpokladám, že muselo ísť o ťažkých delikventov. Keďže sa protestov proti Gorile nezúčastňujem, políciu míňam tak akurát pri cestných kontrolách a nevnímam ju ako hrozbu. Aj takého diskusie v aute potom dávajú do kontrastu obraz, ktorý sa nám, pre tých krásy Ohridského jazera neznalých ukazuje po odbočení od Strugy. Ohrid je nádherný, prázdninový, v marci ešte autentický. Po nevyhnutnom pózovaní pre japonských turistov si dávame obligátneho pstruha a v neutíchajúcom vetre po snahe odfotiť macedónsku vlajku nadrozmernej veľkosti, ktoré vládnuca VMRO vyvesila v krajine vraj po vzore Nemecka, pokračujeme na ceste do Albánska.

 

Macedónska vlajka pri Ohride

 

Hranice s Macedónskom nám otvárajú cestu cez Národný park Shebenik - Jabllanice, ktorý ani nevnímame, lebo nás najviac zaujímajú bunkre vystavané na príkaz Envera Hodžu. Kolega balkanista rozpráva príbeh, podľa ktorého dal Hodža zatvoriť hlavného konštruktéra prototypu bunkru zatvoriť do vnútra. Prikázal naň vystreliť tankovú strelu. Keď inžinier vyšiel von nezranený, dostal „požehnanie" stavať bunkre po celom Albánsku. Mňa ako šoférku neskutočne rozčuľovalo, že bunkre splývali s prostredím, keďže som nemohla len tak otočiť hlavu, sledovať krajinu a vychutnávať si dizajn bunkrov. Po celej krajine ich dali vystavať viac než 700 000, jeden pre každú rodinu. Niektoré z týchto „šťastlivých" rodín ich mali priamo na záhrade. Moja dcéra by si v ňom spravila domček pre bábiky. Alebo by to mohla byť veľká búda. Pre veľkého psa. Hm, v albánsku asi nemohla, lebo psov majú len vychudnutých. Bunkrov, psov a benzínových púmp majú v albánsku požehnane. A odpadkov. V porovnaní so Slovenskom produkujú viac než o polovicu menej, avšak spracovávanie odpadu je na zúfalej úrovni. Separácia a následná recyklácia minimálna, krajina by bola vďačná aspoň za jeho zber... V nadácii sme podporili v rámci Slovenského fondu pre verejnú politiku na Západnom Balkáne aj jeden projekt, ktorý sa zaoberá spracovávaním komunálneho odpadu. Už teraz som zvedavá, aké budú odporúčania týchto odborníkov z mimovládneho prostredia. Viacerí nám totiž hovorili, že Albánsko má legislatívu dobrú. Takú dobrú, až si ju nemôže dovoliť. Štátny rozpočet totiž nemá také možnosti, aby sa začala hneď uplatňovať legislatíva EÚ, kam sa Albánci snažia dostať. Uplatňovanie zákonov má aj ďalší zádrhel. Kontrola implementácie a následný postih sú na veľmi slabej úrovni a najmä sa nedostal do myslenia ľudí. Ak sa hovorí, že jedna generácia je potrebná na zmenu myslenia, mám strach, čo tá dnešná generácia mladých ľudí, ktorí tvoria majoritu spoločnosti (priemerný vek v Albánsku je 30 rokov), odovzdá svojim deťom. Aké hodnoty v Albánsku, ktoré za komunizmu žilo ako čudný izolovaný ostrov v slovanskom svete na Balkáne a teraz vidí svoju budúcnosť v EÚ, vlastne prevládajú? To je otázka, ktorú určite položím našim grantistom, keď prídu na Slovensko v rámci svojho výskumu a budeme mať možnosť podeliť sa s nimi o naše skúsenosti z predvstupového obdobia. Snáď mi na ňu budú vedieť odpovedať, sú to veľmi vzdelaní ľudia, ktorým záleží na vlastnej krajine. Stretli sme aj takých, ktorým záleží aj na iných ľuďoch, bez vedľajších úmyslov. Áno, v albánsku J Ako som spomínala, moja navigácia pozná v Tirane jednu ulicu. Na 700 000 obyvateľov a tých, čo denne dochádzajú za prácou, by to musela byť veľmi dlhá ulica. Po tom, ako sme prechádzali asi tretím bulvárom, som spomalila a kolegyňa jednoducho zakričala cez otvorené okno na mladíka kráčajúceho po ulici: „Excuse me, can you help us?" A tak sme zrazu boli v aute piati a Genti nás navigoval na nášho hotela. Počkal na nás, kým sme sa ubytovali, pozvali ho na jedno miestne pivo a vyspovedali z jeho života. Bez jeho pomoci by nadačné auto ešte dnes krúžilo po Tirane a hľadali by sme objednaný hotel. Neviem, koľko ľudí v Bratislave by len tak nasadlo do auta cudzincov a pomohli by im ukázať hotel. Len tak, za jedno pivo. Kolegovia síce hovorili, že pivo bolo fakt hnusné, ale za to už ten úbohý Genti nemohol.

Na večeru ideme do Bloku. Blok bol za komunizmu len pre vyvolených. Míňame vilu komunistického pohlavára Hodžu, ktorá nijako neohuruje. Dnes je táto štvrť plná reštaurácií a barov. Plynie z nej prímorský pocit, napriek tomu, že sme 40 kilometrov od mora. Začiatok marca, von príjemných -násť stupňov, množstvo mladých ľudí, ktorí si vo štvrtok večer vyšli von. Aj Bratislava štvrtok večer žije. Tu mám pocit, že v Bloku to žije bez ohľadu na deň týždňa, resp. povinnosti. My však povinnosti máme, a tak sa na albánske pomery vraciame skoro, ešte pred polnocou späť do hotela.

 

Tirana

Na druhý deň po školení albánskych mimovládiek a podvečernom rozhovore na slovenskom veľvyslanectve pokračujeme ďalej. Náš chargé d'affaires hovorí plynule po albánsky a dokonale pozná miestne dianie. S pocitom, že je fajn vidieť skúseného slovenského diplomata na správnom mieste, prechádzame albánskymi cestami do Čiernej hory. Za hranicami zalamujeme rukami. Staré zlaté Albánsko. Cesta do Podgorice by sa u nás nekvalifikovala ani na cestu III. triedy. Nešoférujem, ale zato dobre leziem kolegovi na nervy. Som typický šofér sediaci na mieste spolujazdca. A žena k tomu. Vďakabohu auto aj my sme prežili výmole a cestu užšiu, než je šírka bežného auta, a prichádzame do Podgorice. O rakiji a výmene olejovej vaničky v sobotu večer už nabudúce.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?