Čo som si uvedomila 19. decembra 2010

Autor: Andrea Cox | 22.1.2011 o 22:49 | (upravené 22.1.2011 o 23:01) Karma článku: 8,86 | Prečítané:  2045x

19. decembra neskoro večer som sa cez facebook rozprávala s mojou bieloruskou kolegyňou. Anastasia žije v Minsku. Bolo to okolo 23.00, v čase, keď ešte sieť v Bielorusku nepadala a dalo sa dostať aj na bieloruské servery. Uvedomila som si vtedy niekoľko veľmi smutných faktov.

1. Bielorusko je diktatúra, v ktorej existuje niekoľko skupín snažiacej sa o udržanie moci v momentálnom formáte. Nikto z príslušníkov vládnucej vrstvy  v Bielorusku, nikto z ruských oligarchov ani politikov nemal záujem o zmenu systému v Bielorusku. Kontrola štátu všetkého a všetkých je primárnym cieľom Lukašenka a ten sa rozhodol zotrvať. Za každú cenu, za každej situácie. Aj za cenu do oči bijúcich klamstiev. Voľby vlastne znamenali len drahší prieskum jeho popularity, pričom skutočné výsledky sa nikdy nedostali na verejnosť. Lukašenka sa dozvedel, aká je podpora pre opozičných politikov, kto ho mohol teoreticky v budúcnosti ohroziť a rýchlo výsledky nahradil vlastnými číslami. Načo by bola verejnosti pravda, veď verejnosť je, podľa neho, aj tak zavádzaná nejakými opozičnými politikmi, ktorí sú podporovanými nečistými peniazmi z EÚ, USA a pravdepodobne aj Ruska.

2. Jednotky, ktoré zasahovali počas demonštrácie na Námestí Nezávislosti, polícia, KGB a všetci tí, ktorí zatýkali demonštrujúcich a aktivistov (a politikov - Niklajev, ktorému ani nedovolili prísť k demonštrujúcim, lebo ho brutálne zbili cestou na námestie) nemajú absolútne žiadnu úctu k ľudskému životu. Nikdy nepochopím, ako jeden muž, ktorý nemá žiadne zbrane, leží bezbranne na zemi, kryje si hlavu pred kopancami, môže byť takým ohrozením pre verejný poriadok, prípadne štátne zriadenie, že ho musia mlátiť a kopať niekoľkí príslušníci špeciálnych jednotiek. A zopakujem sa, ako môže jedna žena, ktorá nemá žiadne zbrane, leží bezbranne na zemi, kryje si hlavu pred kopancami, môže byť takým ohrozením pre verejný poriadok, prípadne štátne zriadenie, že ju musia mlátiť a kopať niekoľkí príslušníci špeciálnych jednotiek! Neposkytnutie základnej lekárskej pomoci zraneným počas zásahu, odmietnutie prístupu právnikom zadržaných, následné domové prehliadky, prevracanie kancelárií, zatýkanie osôb, ich zdržiavanie počas výsluchov, ktoré zvyčajne začínali a končili v nočných hodinách svedčia o pohŕdaní základných ľudských práv v Bielorusku. Je mi jasné, že na uplatnenie tejto taktiky je potrebný režim, ktorý ju umožňuje. Ale za všetkým sú ľudia!!! Policajti, ktorí odvliekli prezidentského kandidáta Andreja Sanikava, keď ho zraneného viezli priatelia do nemocnice, boli ľudia. Ľudské bytosti, ktoré po skončení svojej práce policajta, bachara, vyšetrovateľa, idú domov k svojej žene, mužovi, deťom. Ako mohli takíto ľudia, z mäsa a kosti, biť iných ľudí, z mäsa a kosti? Cynickosť a neľudskosť ide z úst predsedníčky Ústrednej volebnej komisie Lýdie Jermošinovej: Tieto ženy ( zbité počas demonštrácie) nemajú čo na práci. Mali by byť v kuchyni a variť boršč pre svojich mužov.

3. Úplne nepotrebná brutalita bola vlastne potrebná. Mesiace pred decembrovými voľbami bola v v Minsku politicky nezvyčajne teplá jeseň -  uvoľnenie prísnosti režimu dávalo nádej bežným ľudom, že zmena je možná. Na ulici bežne zbierali podporu pre opozičných kandidátov, kampaň bežala zdanlivo slobodne. Ľudia začali veriť, že aj Bielorusku je možný normálny politický proces. Lukašenka musel tvrdo 19. decembra zasiahnuť. Celý aparát musel zasiahnuť, ináč by sa mohlo zdať, že Lukašenka nemá situáciu pod kontrolou. Otázkou zostáva, komu musí dokazovať, že veci vo svojej krajine zvláda a ľudia konajú na jeho pokyn.

4. Tento posledný fakt si uvedomujem čoraz pálčivejšie sledujúc reakcie bežných Slovákov. Mnohí obdivujú diktátora, ktorý zdanlivo zosobňuje sociálne istoty, poriadok a akéhosi bojovníka proti kapitalistickému Západu. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že Lukašenko vadí EÚ len preto, že im nedovolí privatizovať. Uvedomujú si títo ľudia, že v Bielorusku nie je možný slobodný život tak, ako ho poznáme na Slovensku? Občianska spoločnosť v Bielorusku je pod tlakom, ktorý si my na Slovensku vôbec nevieme predstaviť. V prípade, že chce mimovládna organizácia realizovať projekt s finančnou podporou v Bielorusku, musí ho zaregistrovať. Zaplatí daň a dúfa, že dostane povolenie na jeho realizáciu. Ktoré môže, ale aj nemusí dostať. Registrácia mimovládnych organizácií je proces plne závislý od vôle vládnuceho aparátu a môže trvať pár mesiacov alebo aj pár rokov. Aktívni občania zúčastňujúci sa na správe vecí verejných, teda jeden z predpokladov demokracie, je fikcia v Bielorusku. Nie preto, že by tam aktívni občania neexistovali. Ale preto, lebo štát nemá záujem o takýchto ľudí, respektíve má záujem ich mať pod kontrolou.

Je smutné, že my Slováci rýchlo zabúdame, ako sme žili do roku 1989. Zabúdame na pocit, aký sme mali pri prechode hraníc, keď sa na nás pozrel príslušník pohraničnej stráže, keď nám kontrolovali pasy. Zabúdame na to, že za prejav nesúhlasu s režimom sme mohli ísť do väzenia, deti nepohodlných rodičov sa nedostali na vysokú školu, kvalifikovaní nepohodlní nemohli vykonávať svoju prácu. Ako sa cítili tí, ktorých sledovala ŠtB? Bolo by zaujímavé vedieť, či tí, ktorí obdivujú Lukašenka, majú tiež zvieravý pocit pri srdci, keď si spomenú na zmarené šance po 21. auguste 1968. V Bielorusku sa dnes ľudia prepúšťajú z práce kvôli účasti na demonštrácii, študenti sa vyhadzujú z univerzít a vo väzniciach sú politickí väzni. To sú fakty. Aký je to asi pocit byť sledovaný KGB? Je mi smutno, keď si uvedomím, že my, ktorí sa venujeme o.i. Bielorusku a podpore občianskej spoločnosti v krajine, sa musíme venovať aj práci s verejnou mienkou na Slovensku. A neustále pripomínať význam slov demokracia a sloboda. Veľmi si cením fakt, že svoj názor môžem uverejniť. Že ho môžem uverejniť na webovej stránke, ktorá je registrovaná na Slovensku. Že sa za svoj názor budem zodpovedať len sebe a žiadnym mocenským zložkám. Že ma nikto nemôže zavrieť do väzenia a nedať mi šancu ozvať sa celé týždne mojej rodine. Cením si to a nebojím sa. V Bielorusku by som sa bála.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?